Rozhovor s doktorandem Michalem Cápem
V dalším dílu naší série mini-rozhovorů si tentokrát můžete přečíst rozhovor s doktorandem Michalem Cápem z Ústavu českých dějin Filozofické fakulty Univerzity Karlovy.
1. Proč jsi šel na doktorát a čím se zabýváš?
Doktorát pre mňa bol napriek komplikovanému štúdiu a práci mimo obor (aby som sa uživil) málokedy vysloveným, ale prirodzeným cieľom. Vždy som chcel „byť historikom,“ čo nejak s PhD implicitne počíta.
Navyše som si vypracoval vzťah k pražskej filde, hlavne vďaka študentskej spolkovej činnosti. Nemám rád rôzne marketingové vyjadrenia o „srdcařích na fakultě,“ väčšinou vo forme rôznych semi-oficiálních ospravedlnení prečo sa niečo má robiť zadarmo alebo za nedôstojné ohodnotenie. Na fakulte som navyše pracoval aj ako technický zamestnanec, čo mi tiež skomplikovalo vzťah k tejto inštitúcii. No ku komunite študentov, obzvlášť ale nielen okolo Spolku studentů historie, ale aj k mnohým vyučujúcim cítim úctu a mám s nimi spojené niektoré zo svojich najkrajších spomienok.
Čo sa týka môjho odborného záujmu, snažím sa dokončiť dizertačných projekt venovaný spoločenskému postaveniu dôstojníckeho zboru v medzivojnovom Československu. To konvenuje môjmu širšiemu záujmu o vzťahy vojenstva a spoločnosti, ale k mojej radosti som zistil, že to snáď bude aj sonda postupnej premeny mentalít a hodnôt neskorej Habsburskej monarchie do postupne sa tvoriace národného (resp. na tento stav ašpirujúceho) štátu.
2. Jaké problémy a výzvy doktorské studium přináší, co tě motivuje v práci?
Motivácie mám dve a možno budú znieť banálne, ale najviac ma motivujú kolegyne a kolegovia s ktorými zdieľam svoje skúsenosti doktorátu a bádania a fakt, že ma bádanie ako také baví. Napĺňa ma výskum, publikovanie prednášanie, ale aj také to obyčajné debatovanie o histórii, ktorú považujem stále za jeden z najfascinujúcejších humanitných oborov. Navyše vidím, že je to obor, ktorý je od rozhovoru v hospode, cez memy na sociálnych sieťach, po, často bohužiaľ, vyjadrenia politikov neoddiskutovateľne relevantný a prítomný vo verejnej debate. A zároveň ma poháňa, keď sa na konferenciách, seminároch, alebo len tak v chate zrazu začneme vášnivo diskutovať o nejakej otázke historiografie, politiky pamäte, alebo (a viem, že je to nerdovina) problémov historickej obce.
Jeden by povedal, že by to aj napĺňalo definíciu „srdcaře,“ len tu narazíme na tie problémy. Zdieľam ich s mnohými rovesníkmi a keď sa o nich bavím s vyučujúcimi, alebo staršími kolegami tak vlastne cítim istú beznádej, ako sa nič nemení. Doktorandské štúdium je finančne podhodnotené, ak človek nemá rodinné a finančné zázemie, často explicitne vlastné bývanie, tak si humanitný doktorát proste nemôže dovoliť. Priznám sa, že neviem či poznám doktoranda alebo doktorandku, ktorí k štúdiu nemajú aspoň ekvivalent polovičného úväzku. Tie sú navyše často mimo obor, keďže práca v ňom je pre študentov PhD často prekarizovaná, často na úrovni brigády. Pre mňa samého začal doktorát vyzerať ako tak normálne až v momente, keď som pred dvoma rokmi získal miesto na oborovom pracovisku a to si niekedy pripadám ako keby som vyhral v lotérii. Pritom len zrazu mám skutočné podmienky venovať sa bádaniu bez strachu, že nebudem mať na nájom.
Počúvam, že to prežili generácie predo mnou a tak prečo by som to nezvládol ja/my. Niekedy mi to znie ako ospravedlnenie nefunkčného systému či už povinnej vojenskej služby, alebo autoritatívnej výuky a fyzických trestov v základnom školstvo (prosím, berte to ako hyperbolickú analógiu). Snáď to zvládnem(e) a ako sledujem plány na reformu doktorského štúdia, tak mojim nasledovníkom prajem, nech na tom sú lepšie než my. Som stále trochu skeptický. Bojím sa, že s navýšením financií na doktorandské štipendiá stúpnu nároky na výuku a iné „neplatené,“ často údajne „tradičné“ povinnosti doktorandov, ktoré ich budú stále odvádzať od ich výskumu. Na našom Ústave českých dějin tento problém nebýva a som za to rád, ale do budúcna jeden nikdy nevie.
3. Proč jsi se přidal do ČADu?
ČAD sledujem a fandím mu, sám sa priznám, byť v inom bode svojho štúdia a zhodnotenia svojich síl, tak by som bol aj rád aktívnym členom. Ja som dospel pred pár rokmi k poznaniu, že ja na to už sily nemám a možno som sklamaný z akademického prostredia, obzvlášť z toho ako vníma doktorandskú otázku. Myslím, že to najlepšie popíše (ako aj môj vývoj od nástupu na PhD štúdium po dnešok) nasledovný memík: